Európsky deň jazykov a Titanic

26. september je už tradične venovaný Európe a jej jazykovej rozmanitosti. Preto sme sa i my tento rok rozhodli, že nebudeme súťažiť v rôznych jazykoch len v rámci našej školy, ale že skúsime „vyššiu úroveň.“ Preto sme sa vybrali do Bratislavy. Bratislavské Hviezdoslavovo námestie sa v tento deň mení na „Uličku jazykov“. V jednotlivých stánkoch sú pripravené úlohy pre súťažiacich, ktorí si môžu preveriť svoje vedomosti v mnohých európskych jazykoch. Žiakom nerobili problém ruský ani nemecký jazyk, ktoré sa učia v škole a celkom dobre dopadli i vo francúzštine či španielčine, aj keď sa ich v škole neučíme. Behali od stánku k stánku, plnili úlohy a za každú správnu odpoveď dostali nálepku. Ak nazbierali viac ako 5 nálepiek, mohli si ísť do hlavného stánku vybrať cenu – knihu receptov z celej Európy, šiltovku, dáždnik, slúchadlá, nálepky, pohľadnice... Všetci súťažili ostošesť.

Napriek tomu, že  sme trochu zmokli, strávili sme pekné dopoludnie.

Popoludní sme sa presunuli do Incheby, kde až do 6.12. prebieha výstava o najznámejšej „nepotopiteľnej“ lodi TITANIC. Prekvapilo nás množstvo exponátov, ktoré sa podarilo z lode zachrániť, zreštaurovať  a predstaviť širokej verejnosti. Aby sme sa cítili na Titanicu ako doma, každý z nás dostal palubný lístok s menom cestujúceho, ktorý sa na lodi skutočne plavil spolu s popisom s kým cestoval a aký bol dôvod jeho cesty. Spolu s ním sme si pozreli krátky film o stavbe a vypustení lode na oceán, vystavené osobné predmety pasažierov, videli sme ukážku priestorov pre cestujúcich 1., 2. a 3. triedy, salóny tých najbohatších, fotorepliku schodiska, ktoré dôverne poznáme z Cameronovho filmu TITANIC, repliku provy lode, na ktorej Rose a Jack snívali o spoločnej budúcnosti a pri ktorej vo filme znela známa pieseň Celine Dion „I Will Always Love You“... Exponátov a osobných predmetov bolo toľko, až sa nám z toho krútila hlava. Veľmi na nás zapôsobil chlad ľadovca, ktorý spôsobil takú hroznú tragédiu.

Na záver prehliadky sme sa usadili na lavičky, a všetci sme dychtivo pozerali na plagáty na stene, na ktorých boli napísané mená tých, ktorí prežili, ktorí zahynuli alebo tých, ktorí zostali nezvestní. Boli sme veľmi šťastní, ak sme sa našli v tom prvom zozname.

Vtedy sme si uvedomili, aký je ľudský život krehký. Všetci cestujúci boli hrdí na to, že sa môžu plaviť na vtedajšej najväčšej „nepotopiteľnej“ zaoceánskej lodi a všetci verili, že v Amerike ich čaká skvelá budúcnosť. Osud sa však s nimi kruto zahral.

Napriek tomu sa túto jedinečnú výstavu určite oplatí vidieť.

Mgr.  Anna Haverová, ZŠ Stará Turá